Obťažovanie v IT?

Autor: Michaela Maňková | 25.3.2018 o 15:07 | Karma článku: 3,31 | Prečítané:  990x

Ako to je s obťažovaním v IT? Existuje. A som presvedčená, že vždy sa s ním dá niečo robiť. Aj keby to bolo iba odísť...

Hneď po výške som nastúpila do práce celá šťastná, že som na úrad práce nemusela ísť viac ako dvakrát (prihlásiť sa a odhlásiť). Prvý rok som pracovala v pomerne vyrovnanom tíme, čo do pomeru mužov a žien. Pracovali sme na dvanástky v rôznych zloženiach a tak sme potrebovali spolu vedieť vychádzať všetci. A aj to išlo. Boli sme skvelý tím, vedeli sme byť spolu a ticho pracovať, vedeli sme sa dobre porozprávať a vedeli sme si aj pomôcť.

Bol preto pre mňa tak trochu šok, keď som po roku prešla do iného tímu a zároveň na bežný pracovný čas. Môj nový tím bol pomerne malý (približne tretina predchádzajúceho). Väčšina tímu bola muži a v tíme bola iba jedna kolegyňa, ktorá nastúpila asi mesiac alebo dva predo mnou. V tíme bolo tiež neskutočné ticho. Všetci muži mali slúchadlá a reagovali iba na správy cez chat. Vzhľadom na veľkosť tímu- 6 ľudí vrátane mňa, sa mi to zdalo absurdné. Dokonca sme ani len nesedeli v open office, kde by som tomu aspoň rozumela. Atmosféra tímu bola jednoducho úplne iná, než na čo som bola zvyknutá. Až tu boli pravidelne na programe nevhodné vtipy, dvojzmyselné poznámky a podobne. Keďže však mám staršieho brata, bola som na také správanie pomerne dobre pripravená a vyzbrojená. Nenechala som sa zastrašiť a namiesto toho, aby som poznámky a vtipy ignorovala alebo sa nad nimi pohoršovala, naučila som sa kontrovať sarkazmom. Nakoniec som aj vďaka tomu do tímu zapadla a atmosféra sa začala postupne zlepšovať, dokonca aj slúchadlá už na hlavách neboli 100% času. Súčasní kolegovia mi tvrdia, že prítomnosť ženy v tíme má vždy pozitívny efekt na tímovú komunikáciu a personálnu hygienu. Neviem sa vyjadriť k personánej hygiene, ale komunikácia sa skutočne zlepšovala.

Potom do tímu nastúpil nový kolega. Bol od nás tak o 15-20 rokov starší a pre nás tak trochu divný. Potom sme sa dozvedeli, že v predchádzajúcej firme sedel v kancelárii sám a v celej firme takmer nikoho nepoznal. Za jeho začlenenie do chodu tímu a jeho oboznámenie s procesmi v tíme pre konkrétnych zákazníkov a ich infraštruktúry ako aj jeho uvedenie do všeobecných firemných procesov a nástrojov sme boli zodpovedné kolegyňa a ja. Za jeho úlohovanie a plnenie úloh bol zodpovedný ďalší kolega. Už od začiatku bolo jeho uvádzanie do procesov veľmi problematické, keďže bol síce skúsený IT profesionál, nikdy však nepracoval v rámci ITILu a bol voči firemným procesom veľmi rezistentný. Všetky procesy kritizoval a odmietal. Tímlíder sa mu snažil ísť v ústrety a dojednal stretnutie s osobou z právneho, aby novému kolegovi vysvetlili, prečo sú niektoré veci nastavené tak, ako sú a inak to nemôže byť. Pomohlo to minimálne. Síce neustála kritika procesov trochu poľavila, neochota nasledovať ich však pretrvala. Pokúšal sa všetky procesné úlohy presunúť na kolegyňu alebo na mňa. Keď sme k nemu došli, aby sme mu pomohli alebo niečo vysvetlili, ignoroval nás. Tváril sa, že nás nevidí a nepočuje. Keď sme sa nenechali odbiť (mali sme predsa svoje úlohy), začal mať štipľavé poznámky na našu inteligenciu. U kolegyne sa mierne krotil- zrejme preto, že mala v tíme snúbenca. Bol to práve on, čo mal dohliadať na plnenie úloh zo strany nového kolegu a odpovedať na najnáročnejšie technické otázky, keďže bol v tom čase najseniornejším členom tímu. 

Keďže bol kolega v skúšobnej dobe, kolegyňa a ja sme si dohodli s tímlídrom ohľadom neho stretnutie. Síce totiž tímlíder sedel s nami v kancelárii, všetky problémy nastali v momente, keď vytiahol päty von. Posťažovali sme sa na kolegov prístup k práci, k nastaveným procesom, aj k nám samotným- urážky , chýbajúci rešpekt. Tímlíder nebol práve nadšený, ale sľúbil, že mu dohovorí a prinajhoršom je predsa v skúšobnej dobe... Ale mali by sme preňho a pre jeho správanie mať pochopenie, lebo je „stará škola“.

Predpokladám, že k nejakému dohovoreniu došlo, ale ruku do ohňa by som za to nedala, lebo kolegovo správanie sa nezmenilo. Dokonca sa jeho správanie voči mne ešte zhoršilo. Vypestoval si nový zvyk. Vždy, keď sa chcel niečo spýtať, zozadu sa ku mne prisunul a chytil ma za driek alebo za plecia. Keďže som bola zahĺbená do práce, zakaždým som takmer vyletela zo stoličky. Opakovane som mu hovorila, že si neželám, aby sa ma dotýkal a ak má otázky, tak nech mi napíše na chate alebo nech sa ozve. Popri tom poznámky ohľadne mojej inteligencie a arogantné správanie sa pokračovali. Bola som pod neustálym stresom. Mala som problémy spávať a zhoršili sa mi srdcové problémy. Začala som si strážiť, kedy odchádzam z práce. Ak na konci pracovnej doby ešte nevyzeral, že odchádza, rýchlo som sa zbalila a takmer utekala preč. Ak odchádzal prvý, dala som tu tak 10 až 15 minútový náskok. Neželala som si, aby videl, ktorým smerom idem z práce alebo ako vyzerá moje auto.

Opäť som sa sťažovala tímlídrovi a povedala som mu aj, že si neželám, aby ma daný kolega obchytkával a nech s tým niečo robí. Mala som v tom čase pracovnú ponuku z Česka, ktorú som pôvodne plánovala odmietnuť. A tak som tímlídrovi tiež povedala, že som až dovtedy ani nezvažovala odchod, ale ak sa situácia nezmení, tak mi iná možnosť neostane. Tváril sa skormútene až ublížene a vyzeral, akoby skutočne nevedel, čo s tým má on akože robiť.

Pracovnú ponuku som odmietla. Ešte ten týždeň, som po jednom kolegovom priplýžení už skutočne vyletela zo stoličky a vykričala som sa na neho, že ak nechce, aby som mu dolámala ruky, tak nech sa ma už neopováži čo i len dotknúť. Bola som na seba nahnevaná, že som sa nechala pred celým tímom takto vytočiť. Bola som nahnevaná na kolegu, že sa ku mne takto správa. Bola som nahnevaná na tímlídra, že nič (efektívne) neurobil. Bola som nahnevaná na firmu, pretože si zjavne cenila takého kolegu viac ako mňa. V piatok poobede ma z Česka kontaktovali opäť s už vylepšenou pracovnou ponukou a vyše hodinu ma prehovárali. Rozhovor som ukončila s tým, že mi novú ponuku pošlú a ja si to ešte rozmyslím. Ešte raz som rozprávala s tímlídrom, ale bol stále rovnako bezradný. A tak som mu oznámila, že teda končím.

Povedala som si, že si moju poctivú prácu firma neváži. Že v takom strese teda žiť nemusím. A inde ma ešte aj prehovárajú, aby som prijala ich ponuku. Cítila som, že som kolegu nechala vyhrať, ale nevedela som si predstaviť takto dlhodobo fungovať. A tak som sa nechala vyštvať z práce, ktorú som mala rada, z tímu, ktorý som mala rada, z firmy, ktorá mi vyhovovala. Trvalo to tri mesiace a moje presvedčenie, že sa nebudem sťahovať z Košíc na západ, bolo fuč. Cítila som sa ako zbabelec a tak trochu aj zradca, ale prvé tri mesiace v Česku som mala pocit, že som na prázdninách a spávala som ako bábätko.

Už prvý týždeň v novej práci som mala v rámci povinných online tréningov aj školenie o tom, čo robiť, ak k podobnej situácii dôjde. V predchádzajúcom zamestnaní nič také nebolo. Bola som z toho nadšená. Mala som opäť dobrý tím aj keď väčšina kolegov bola o dosť staršia. Dobre sme si rozumeli a dobre sme spolu pracovali. Chodievali sme spolu ako skupinka aj do divadla, na balet alebo na operu. Stále som však mala sa pamäti, aby som neurobila alebo nepovedala nič, čo by si mohli kolegovia nesprávne vysvetliť. Hoci som si uvedomovala, že ani pre to, aby som vyvolala neželanú pozornosť v predchádzajúcom zamestnaní, som nič neurobila. Vždy som si dávala pozor. Nakoniec som si uvedomila, že zmena krajiny ma tak akurát odrezala od domova, od mojej rodiny a priateľov. Nič nevyriešila, iba som sa v prípade, že by sa vyskytol problém, odrezala od môjho podporného systému.

A tak som sa vrátila do Košíc. Nastúpila som do nemeckého startupu s miniatúrnou pobočkou v Košiciach. Keď som nastúpila, zistila som, že vrátane mňa sme v Košiciach deviati, z toho celá tretina sme spolužiaci z výšky. Prišla som na to, že výhodou startupov je, že si dávajú dobrý pozor na to, aby si vybrali dobrých ľudí. A to nie iba po profesionálnej stránke, ale aj po ľudskej. Boli sme dobrá partia a ja som si konečne prestala dávať pozor, na každé svoje slovo. A dokonca som sa dozvedela, že môj bývalý tímlíder nikdy ďalej informáciu o tom, ako sa kolega správal neposunul. Dozvedela som sa to, lebo bývalí kolegovia sa rozprávali so šéfom oddelenia, ktorý absolútne nechápal, prečo som vtedy tak zrazu odišla.

Doteraz neviem, či by som to, čo som opísala, nazvala sexuálnym obťažovaním. Obťažovanie to bolo. Ale mám skôr pocit, že kolegovi išlo o to, aby prejavil svoju dominanciu nado mnou. Predpokladám, že si to aj dokázal, keďže som úplne vypratala pole. Napriek tomu si s odstupom času viem priznať, že to tak úplne nebolo. Pomohlo mi to uvedomiť si moju vlastnú hodnotu a tým aj nabrať odvahu. Keď som sa presťahovala do Česka a potom späť, dvakrát som zmenila prácu a dvakrát som si vyjednala lepší plat. Výsledok je to, že teraz zarábam raz toľko ako keď som z Košíc odchádzala. Vážne pochybujem, že úmyslom toho človeka bolo dodať mi odvahu aj silu. Ale práve to sa v konečnom dôsledku stalo.

Naučila som sa, že je úplne jedno, ako sa človek oblieka a či sa maľuje. Naučila som sa, že niekedy dohovoriť nestačí. Naučila som sa, že ísť za tímlídrom a veriť, že bude informovať kompetentných, nestačí. Naučila som sa, že niekedy treba ísť o stupeň alebo dva vyššie. Naučila som sa, že HR existuje na určitý účel. Naučila som sa, že pracovať v malej firme je dobré, lebo sa každý pozná a nič sa neskryje. Naučila som sa, že pracovať v korporáte je dobré, lebo majú procesy aj pre situácie, v ktorých človek nikdy nečakal, že sa ocitne. Naučila som sa, že pracovať v IT, je úžasné, lebo vždy sa dá nájsť východisko a vždy existuje iná príležitosť. Naučila som sa, že byť ženou v IT je ok, pretože väčšina mužov sú normálni ľudia.

A tiež som sa naučila, že je potrebné o tom hovoriť. Bola som dlhší čas jediná žena na pobočke. Keď nastúpila nová kolegyňa, čerstvá absolventka, povedala som jej, aby sa v prípade problémov s ktorýmkoľvek kolegom (terajším alebo budúcim), nebála. Či už priamo niečo povedať kolegovi, alebo sa so mnou poradiť, alebo ísť za šéfom. A to isté som zopakovala, keď nastúpila ďalšia.

Neviem povedať nakoľko rozšíreným problémom je obťažovanie v IT. Ale viem, že IT je oblasť, kde je najväčšia ochota na riešenie tohto problému. Obťažovanie totiž robí pracovné prostredie toxickým, čo mnohé IT firmy nemôžu dopustiť. Atraktívne pracovné prostredie, firemná kultúra a priateľská atmosféra sa totiž stali veľkou časťou ich snahy prilákať nových zamestnancov. A ak by tá ochota chýbala, vždy sa dá nájsť iná práca- s najväčšou pravdepodobnosťou za lepších platových podmienok.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V pozadí detvianskej kauzy sa objavuje Kotleba a spravodajcovia

Firma z Bránikovho blogu robila čistky.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Ako si nevidiaci dokáže uvariť kávu... a nevyliať

S čím všetkým sa musí nevidiaci vysporiadať.

Sĺpček Zuzany Kepplovej

Čo by mal Šefčovič pochopiť

Veru, nie sme ako Španieli.


Už ste čítali?